Michal Miloslav Hodža
Michal Miloslav Hodža (1811 – 1870) patrí spolu s Ľudovítom Štúrom a JozefomMiloslavom Hurbanom k hlavnej trojici slovenského národného hnutia 19. storočia. Jeho život a národná práca boli celoživotne a úzko spojené s Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania (ECAV).
Vplyv Hodžu a jeho vzťah k evanjelickej cirkvi sa prejavoval v niekoľkých kľúčových oblastiach:
1. Pastoračná a duchovná služba
Farár v Liptovskom Mikuláši: Po teologických štúdiách v Prešove, Bratislave a Viedni bol v roku 1837 ordinovaný za evanjelického kňaza. Téměř 30 rokov (1837 – 1866) pôsobil ako farár v Liptovskom Mikuláši (Vrbicko-svätomikulášsky zbor).
Centrum národného života: Z jeho fary v Liptovskom Mikuláši sa stalo jedno z najdôležitejších centier slovenského národného a kultúrneho života, kde sa stretávali poprední národovci.
2. Náboženská a tvorivá činnosť
Cirkevná poézia a hymnológia: Hodža sa významne zaslúžil o rozvoj evanjelickej duchovnej piesne. Bol členom redakcie pri vydávaní evanjelického Zpěvníka (1842), do ktorého sám prispel 43 pôvodnými duchovnými piesňami.
Pedagogická práca: Pre evanjelické cirkevné školy zostavil a vydal učebné pomôcky, napríklad Šlabikár (1859) a Prvú Čítanku pre slovenské evanjelické a. v. školy (1860).
Protialkoholické hnutie: Ako kňaz zakladal pri cirkvi tzv. spolky miernosti, ktoré bojovali proti alkoholizmu a chudobe v ľude.
3. Zápas o Protestantský patent a konflikt s cirkvou
Hodžove neskoršie roky v cirkvi boli poznačené tzv. patentálnymi bojmi v 50. a 60. rokoch 19. storočia:
Cisársky Protestantský patent (1859): Rakúsky cisár vydal patent, ktorý mal reorganizovať vnútornú správu protestantských cirkví v Uhorsku a zaručiť im väčšiu autonómiu voči maďarskému šľachtickému tlaku.
Hodžov postoj: Hodža sa stal horlivým zástancom (tzv. patentálom) tohto nariadenia, pretože v ňom videl ochranu pre slovenské evanjelické zbory pred maďarizáciou zo strany maďarského vedenia cirkvi.
Suspendácia a exil: Väčšina maďarskej vedenia cirkvi a cirkevnej vrchnosti (tzv. autonomisti) však patent odmietla. Z dôvodu nekompromisných postojov a obhajoby slovenských práv bol Hodža v roku 1862 a následne v roku 1866 suspendovaný z kňažského úradu.
Odsun do Tešína: V roku 1867 bol pod tlakom cirkevných i štátnych orgánov predčasne penzionovaný a musel opustiť Slovensko. Odišiel do exilu v Těšíne (Sliezsko), kde v chudobe a zabudnutí v roku 1870 zomrel.
4. Duchovný rozmer jeho myslenia
Spomedzi troch hlavných štúrovcov bol M. M. Hodža považovaný za najmenej radikálneho v politike, no najviac spojeného s kresťanským mysticizmom a hlbokou vierou. Vo svojich filozofických a básnických dielach (napr. Matora, Vieroslavín) uplatňoval evanjelicko-kresťanský pohľad na svet, podľa ktorého mali Slováci a Slovania naplniť svoje poslanie skrze Kristovu lásku, pravdu a pokoru.
Hodža zostáva jednou z najvýznamnejších postáv Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku — bol človekom, pre ktorého boli národná identita a evanjelická viera nerozlučne spojené.